PROJECT 52
2/52
Pred rokom som sa v duchu tešila, ako budem o 12 mesiacov svojej dcére ukazovať sneh a ona to už bude vnímať, spadne doň a rozosmeje sa. Ako ho bude v studených rukách roztápať, dávať si ho do úsť, vyplazovať jazyk, keď budú padať snehové vločky (kto to nerobil?!). Ako postavíme snehuliaka, spustíme sa na saniach alebo si spravíme na záhrade prvú guľovačku. A zatiaľ NIČ. Len plusové teploty na teplomeri. Tak chodíme na prechádzky a za plotmi pozorujeme psov. Alebo hádžeme kamienky do vody, ktorá stále nie a nie zamrznúť. A čakáme na "prvý" sneh...
A year ago I was looking forward to the next winter to show the snow to my daughter because she already will be able to take notice of it. I was imagined her to fall in the snow and laugh, how it will melt in her cold little hands, how she will put it in her mouth or shoot out her tongue, when the snowflakes will falling (who didn't do that?!) I was dreaming about our first snowman, sleigh ride or snow fight in the garden. And nothing of all this happen yet. Just the plus degrees on the thermometer. So everyday we walk down the streets and watch all dogs behind the fences. Or fling the pebbles to the water which is still not frozen. And waiting for our "first" snow...
N.'s favorite activity.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára