WILD, WILD DALMATIA
Na ostrove sme pristáli neskoro večer. Malá loďka nás doviezla takmer až pred dom, kamenný, starý možno aj dvesto rokov, zrekonštruovaný. Noc bola tichá, teplá, vzduch príjemne lepkavo voňal soľou a uspával nás hukot vĺn. Nasledujúce ráno bolo veterné, slnko ostré a nad pevninou ľahký opar. Obísť ostrov dookola stálo hodinovú prechádzku. Silný vietor a divoké vlny na východnej strane, potom postupne smerom k juhu tíš. Borovicové lesy, opustené staré olivové a figové háje s nízkymi kamennými plotmi, divo rastúci rozmarín, černice a vavrín a intenzívne hlasy cikád. Pri chodníku mŕtva čajka s roztiahnutými krídlami, v mori drobné rybky, ktoré nám robili pedikúru a pravidelná zastávka v jedinej zmrzlinárni na ostrove.
Po niekoľkých dňoch sme zamierili na pevninu, trochu ďalej do vnútrozemia. Náhodný výlet sa zmenil na zážitok, na objavovanie ukrytých horských dediniek, kamenistých cestičiek smerujúcich na vrchol cez starodávny vinohrad s ešte trpkým hroznom. A zrazu výhľady na hory, na more kdesi ďaleko, protisvetlo, blízkosť aj diaľka, zvuk kostolných zvonov, keď sme tam stáli o siedmej večer. Chuť zrelých fíg a čerstvej pečenej ryby, príliš drahý čierny olivový olej, o ktorom ten pán povedal, že je to rolls royce medzi olivovými olejmi, ošumelé uličky, vidiek, staré ženy v čiernych šatách s čiernymi šatkami na hlave. Opálené staré ženy v čiernych šatách veslujúce v drevených člnoch pri východe slnka. A jedného dňa preteky takýchto člnov, kedy tie ženy boli zrazu v slávnostných krojoch, točili ich kamery a robili s nimi rozhovory. A potom veľkolepé oslavy, sviatočná procesia, život ostrovných ľudí tak úzko spojený s morom.
More a krajina. More a krajina, ktorá sa môže stať láskou.
We landed on the island late night. Little boat brought us almost in front of the stone house, two hundred years old, redesigned. The night was calm and warm, the air smelled pleasantly salty and the muttering waves brought us to the dreams. Next day it was very windy, sun was bright and there was a light white steam over the mainland. To go around the island took an one hour walk. Strong wind and wild waves on the eastern side, calmness on the south. Pine tree woods, old deserted olive and fig orchards with low stoney fences, wild rosemary, blackberries and bay trees and intensive sound of the cicadas. A dead seagull with extended wings near the footpath, tiny fishes in the sea that used to make us a pedicure and our regular stop in the only one ice cream store on the island.
Couple days after we made a trip into the mainland, little bit more to the inland. An accidental trip that turned into the adventure, into the discovering of the hidden mountain villages, rocky paths leading to the top through the ancient vineyard with some sour grape. And suddenly the perfect mountain views, the sea somewhere afar, the contra light, the closeness and the distance, the sound of the church bells which started to ring while we were standing there at seven p.m. The taste of the ripe figs and freshly baked fish, too expensive black olive oil - something like a rolls royce between the olive oils - as that man said, faded aisles, countryside, old women in the black dresses with the black scarfs on their heads. Sun-tanned old women in black dresses paddling in the wooden boats in the morning sunrise. And then, there were regatta races one day and these old women were dressed in their festive folk costumes, they were shot by the cameras and interviewed. Colossal celebrations, festal procession, life of these insular people so close connected with the sea.
The sea and the land. The sea and the land that could come to be beloved.
